Ako blázna s novým autom zrazili na kolená

Autor: Anička Smutnická | 11.12.2013 o 12:05 | (upravené 11.12.2013 o 19:32) Karma článku: 17,77 | Prečítané:  17416x

Konečne nadišiel ten deň. Už som sa ho nevedela dočkať. Pán z autopredajne mi volal, že moje fungl nové autíčko konečne dorazilo. A čaká už len na mňa. S radosťou som nasadla na autobus a išla si poň. Autobus bol plný na prasknutie, cestovala som na spôsob sardinky. Natlačená na dverách, zhluk tiel okolo mňa sa na mňa tlačil, až som mala strach, že vytlačím dvere a vypadnem von. Dobrá nálada ma napriek tomu neopúšťala. Celú hodinu, čo som cestovala som si stále dokola opakovala: "posledný krát, toto je posledný krát čo takto cestujem!"

Bolo to pred necelým rokom, mala som 34 rokov a bolo to moje úplne prvé vlastné auto v živote. Niežeby som predtým nejazdila, auto som si sem-tam požičala od mamy, ale bývala relatívne ďaleko a príliš často to nebolo. Bývala som v garsónke na konci sveta, kde si líšky dávajú dobrú noc, na blízku nie je žiaden obchod (zato dve krčmy) a všade sa komplikovane cestuje. Ak nemáte auto. Ale ja ho už mám!

Keď som vošla do autopredajne, predajca ma privítal a žartoval, že moje auto je najkrajšie zo všetkých novodovezených. Zaviedol ma dozadu a tam na mňa čakalo. Mal pravdu, bolo naozaj najkrajšie. Nevedela som sa vynadívať na tú nádheru. Potom som si do neho sadla, predajca mi ešte vysvetlil narýchlo všetky funkcie, poradil, nech ako prvé idem určite na pumpu, lebo ďalej s tým benzínom čo je teraz v nádi ani nedojdem, rozlúčil sa a osameli sme. Boli sme tu len ja a moje nové auto.

Naštartovala som, zaradila jedničku a vyrazila na cestu. Prvý krát som sa viezla vo vlastnom aute. Bol to neopísateľný pocit. Šinula som si to po ceste, míňala ostatné autá a s radosťou nazerala do skiel výkladov obchodov ktoré som míňala, aby som aspoň na chvíľu zazrela to krásne auto, v ktorom som teraz sedela a ktoré mi hovorilo pani.

Teda aby som bola presná, nie tak docela. Auto som si kúpila na tretinky a naozaj moje bude až po dvoch rokoch, keď ho celé splatím. Napriek tomu som k nemu od začiatku cítila priam materinský cit a od prvej chvíle som ho brala ako moje. Však koniec koncov, nikto iný na ňom nejazdí (pokiaľ ho niekomu nepožičiam).

Moja prvá cesta s novým autom viedla k mame, ktorej som sa chcela pochváliť, tú som ale vtedy nezastihla doma. Nevadí, prídem inokedy.

Prvé dni som sa vyvážala na aute, vybavovala veci, ktoré som dovtedy pre absenciu auta mala problém vybaviť a užívala si. Aj behanie po úradoch môže spôsobovať radosť, ak sa k nim doveziete na novučičkom a krásnom aute. Vždy, keď som išla pešo cez parkovisko k môjmu autu, nevedela som sa na neho vynadívať a vždy bolo práve to moje najkrajšie z celého parkoviska. Nadnášala som sa pýchou a v duši cítila obrovskú radosť.

Samozrejme, mala som v pláne čoskoro povoziť svoju rodinu, ukázať im nové auto a pochváliť sa. Príležitosť sa k tomu naskytla za dva týždne.

Istí priatelia ma zavolali na prednášky o zdraví a ezoterike, ktoré sa konali cez víkend v Pezinku. Nakoľko sú toto pre mňa zaujímavé témy, išla som. Celú sobotu sme strávili počúvaním rôznych prednášok a mne sa veľmi páčili. Chcela som prísť aj v nedeľu, ale moji priatelia vyhlásili, že im jeden deň stačí a zajtra už chodiť nechcú. Ja som však chcela určite prísť a začala som rozmýšlať, s kým by som tak šla, koho mám zavolať. Hneď ma napadla mama, tiež sa zaujíma o takéto veci. Tak som jej ešte z Pezinka zatelefonovala, či pôjde na druhý deň so mnou. Aspoň ju hneď aj odveziem vo svojom novom aute! Mama súhlasila.

Na druhý deň ráno som ju prišla vyzdvihnúť a čakala ma aj s mojou tetou, jej sestrou, ktorú tiež zavolala. Hrdo som ich usadila do svojho auta, sadla si za volant a vyrazili sme.

Uháňali sme cestami, ja som hrdo šoférovala a dúfala som, že aj ony dve sa kochajú interiérom môjho krásneho, stále novotou voňajúceho auta. Moje pocity v tej chvíli boli asi takéto: "Vidíte, už nie som tak nemožná ako som bola v detstve, našla som si robotu a dokázala si zarobiť na takéto krásne auto! Dúfam, že ste na mňa hrdé!"

Mama s tetou celú cestu živo diskutovali, nemala som ale pocit, že by ich moje auto zrovna nejak zaujímalo, vôbec si ho neobzerali. Miesto toho preberali všetko možné, keď tu zrazu sa teta obrátila ku mne: "Tvoja mama mi včera zavolala a vážnym tónom mi oznámila, že Anička je v Pezinku. A potom sa odmlčala. A ja som sa strašne zľakla, že prečo si preboha v Pezinku, čo sa stalo, však posledné roky si na tom bola už celkom dobre? A až potom z nej vyliezlo, že si tam na nejakých prednáškach o zdraví.

Obe ženy vyprskli do smiechu. Vyschlo mi v krku a úsmev zamrzol na perách. Ony sa na tom, ako si mama z tety vystrelila bavili ešte dlho a smiali sa. Mama veľmi dobre vedela, že keď tete povie, že som v Pezinku, že si hneď bude myslieť, že som na psychiatrii. Ako keby nič iné v Pezinku nebolo. Prišlo mi nevoľno. Uvedomila som si, že mňa bude moja rodina už navždy spájať len s bláznincom. Nech som sa akokoľvek snažila žiť ako normálny človek, nebolo to nič platné. Pre nich ostanem navždy blázon, čo je stále jednou nohou v blázninci. Do smrti. Mám to vytetované na čele a už nikdy sa toho nezbavím.

Mala som sedemnásť rokov. Už mesiace som cítila, že meliem z posledného. Nikdy som neplánovala spáchať samovraždu, napriek tomu som vedela, že už nebudem dlho žiť. Cítila som to. Moje životné sily každým dňom ubúdali. Vždy, keď ma otec zbil a mama na mňa navrieskala aká som nemožná a lenivá, v izbe mám stále bordel, furt po sebe niekde nechávam hrnček alebo školskú tašku hodenú v predsieni pri dverách, že nechcem ísť k babke na oslavu keď celá rodina ide; vždy som cítila, ako mi ubudli ďalšie a ďalšie sily. V tom čase na mňa mama vrieskala každý jeden deň. Bola som už dlho v ťažkej depresii a myslím, že som vydržala ešte relatívne dlho. Mala som pocit, že sa topím, metám sa vo vode, snažím sa nadýchnuť, ale dusím sa. Moja rodina, miesto toho, aby mi pomohla, tlačila mi hlavu pod hladinu. Až nakoniec prišiel ten deň, ktorý som cítila už rok predtým že príde. Došli mi aj posledné zvyšky síl, ja som klesla ku dnu a zaryla sa do bahna.

Pokúsila som sa o samovraždu, pojedla som všetky lieky, ktoré sme mali doma. Bolo ich veľa. Rukami mi prechádzali rôzne škatulky liekov, ktorých mená mi často ani nič nehovorili, ale to mi bolo jedno. Nenechala som tam ani jednu jedinú, vyprázdnila som aj celé balenie acylpirínu. A potom som išla spať. S tým, že ráno sa už nezobudím. Veľa som toho ale nenaspala, prišlo mi strašne zle a život mi zachránilo asi to, že som pomaly polku noci prevracala. Prežila som, ale následky to zanechalo, mala som poškodených niekoľko orgánov, z toho niektoré vážne. Dnes môžem povedať, že našťastie mi neostali žiadne trvalé následky, trvalo to síce dlho, ale orgány sa nakoniec samé zregenerovali.

Potom som strávila skoro rok na psychiatrii. Nebolo to ani v Pezinku. Odvtedy prešlo ďalších sedemnásť rokov. A oni mi tú veľmi bolestivú etapu môjho života teraz takto bolestivo pripomenuli. Prečo sa smejú? Prečo sa smeje mama? Nebyť jej, ten pokus o samovraždu by som vtedy nespáchala, najviac psychických síl mi vtedy zobralo práve to, že na mňa každý deň len vrieskala, nadávala mi, ponižovala ma. Evidentne som jej strašne liezla na nervy svojou problémovosťou a lenivosťou.

A teraz som tu sedela za volantom svojho nového krásneho voňavého auta a cítila som sa, akoby mi do srdca vrazili dýku. Všetka radosť bola v momente preč a ja som cítila len obrovskú psychickú bolesť. Nie si nič, len blázon. Jedno, že si si kúpila nové auto. Aj keby si si vlastnou prácou a šikovnosťou našetrila a kúpila úplne fungl nové ferrari, vôbec nič by sa tým nezmenilo. Budeš len blázon s autom. Nič viac.

Mala som pokazený celý deň. A keby len deň. My, ľudia s diagnózou vyhýbavá porucha osobnosti sme dosť precitlivení a ťažko znášame kritiku, neprijatie či srandovanie na náš účet. A ja som zároveň odmalička veľmi zle znášala, keď mi dávali najavo, že som nenormálna, či blázon. Strašne zúfalo som vždy túžila po tom byť normálna a zúfalo som sa vždy snažila presvedčiť svoje okolie, že taká som. Bezúspešne.

Zase mi bolo pripomenuté, kde je moje miesto a kam patrím.

Uvedomila som si, že pred pravdou neutečiem. Narodila som sa ako blázon, s chorými mozgovými bunkami, ktoré medzi sebou nedokážu normálne komunikovať. Porucha osobnosti je diagnóza na celý život. Môžem ju zmierniť, ale nikdy sa z nej celkom nevyliečim. Nakoniec, po mesiacoch od tej udalosti u mňa prišlo akési prijatie a zmieranie. Pochopila som, že nech sa budem akokoľvek snažiť druhých ľudí presvedčiť o tom, že som psychicky zdravá, nikdy to nič nezmení na tom, že som blázon. A že ním navždy ostanem.

Prijala som samu seba takú, aká som a prestala som sa za svoju diagnózu hanbiť. Koniec koncov za ňu nemôžem. Niekto je alergik, iný cukrovkár, ďalší epileptik a ja som proste blázon. Nehovorím to každému, koho stretnem, ľudia sú plní predsudkov. Ale ak by som s tým bola konfrontovaná a niekto by ma obvinil z toho, že som blázon, bez pocitu viny a hanby mu poviem: "Áno, som!"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?