Na druhom brehu rieky (vyhýbavá porucha osobnosti)

Autor: Anička Smutnická | 6.12.2013 o 15:52 | (upravené 8.12.2013 o 10:27) Karma článku: 12,51 | Prečítané:  2522x

„Je mi to veľmi ľúto pani Smutnická, ale všetko nasvedčuje tomu, že vaša Anička trpí autizmom.“ Detská psychologička sa s ľútosťou a pochopením pozrela na Martinu Smutnickú a tej sa tvár skrivila od hrôzy. „Och bože, to snáď nie, to je strašná diagnóza, nemôže to byť niečo iné? Čo budeme robiť?“ „No, zatiaľ si tým nie sme úplne stopercentne istí, ale bohužiaľ, má všetky znaky autizmu. Nespolupracuje s ostatnými, nehrá sa so žiadnymi deťmi v škôlke, s nikým nekomunikuje, nedokáže povedať dokonca ani jedno slovo, neudržuje očný kontakt. Najradšej je sama, hrá sa sama, ak sa k nej chce niekto pridať, odmieta ho. Fyzický dotyk je jej vyslovene nepríjemný.“

„Áno to viem, to aj doma.“ ozvala sa smutne Martina. „Od narodenia je iná, od kedy som si ju doniesla z pôrodnice. Keď som si ju pritúlila, odťahovala sa odo mňa.“ „No vidíte" smutne povedala psychologička. „Bohužiaľ, zrejme to bude ono. Už som vyšetrovala pár detí s autizmom a správali sa úplne rovnako. Ale skôr, ako stanovíme definitívnu diagnózu, chcem ju ešte pozorovať v škôlke“. „Dobre“. Martina Smutnická, moja mama si smutne vzdychla a zamierila k východu.

Keď som bola dieťa, mala som pocit, že žijem na druhom brehu rieky ako ostatní ľudia. Sledujem ich, vidím čo robia, vidím, ako sa zabávajú, smejú, živo spolu diskutujú, bavia sa. Oni mňa ale nevideli. Sedím sama smutne na svojom brehu rieky a s ľútosťou na nich hľadím. Tak rada by som prišla k nim, poklepala ich po pleci, usmiala sa, oni by mi úsmev opätovali. A potom by sme sa začali baviť, rozprávať, smiať, ja by som bola bezprostredná, uvoľnená, veselá. Vytvorila by som s nimi priateľstvá, oni by ma mali radi, občas by ma zavolali, či s nimi nejdem von hrať sa, alebo sa len tak prejsť do parku. A ja by som s nadšením šla. Vzala by som loptu alebo gumu a potom by sme hrali vybíjanú alebo by sme si zaskákali gumu. Ale bohužiaľ, nedá sa to zrealizovať. Oni síce nie sú ďaleko odo mňa, sú tu kúsok, vidím ich, počujem ich hlasy, ich smiech. Načiahnem ruku a takmer sa ich môžem dotknúť. Ale je tu tá rieka. Jej prúd je príliš divoký a rozbúrený. Nemôžem sa k ostatným dostať, musela by som preplávať tú rieku a to sa nedá. Viem, že to nedokážem, nemám na to dosť síl, utopila by som sa keby som to skúsila. A tak tu ostávam sedieť. Sama, vo svojom svete, ktorý nikto nevidí, oni nemajú šancu zahliadnuť z neho ani odrobinku. Ten celý patrí iba mne. Neteší ma to, ale nedá sa s tým nič robiť. A tak ďalej sledujem baviacich sa ľudí za riekou s nenaplnenou túžbou a smútkom v srdci.

"Pani Smutnická poďte ďalej, som rada, že ste prišli. Posaďte sa, mám pre vás dobré správy!" Detská psychologička sa milo usmieva a podá Martine ruku. Tá si sadne a nedočkavo vyzvedá: "Tak, čo ste zistili?" "Sledovala som Aničku niekoľko týždňov. Potajme, tak, aby ma nevidela. A môžem vám povedať jedno skvelé zistenie: u Aničky autizmus vylučujem!" "To je úžasná správa," potešila sa Martina. "A čo to teda u nej je? Prečo sa tak divne správa?" "No, to práveže s určitosťou neviem." detská psychologička sa zatvárila bezradne. "Je to niečo ako extrémna forma hanblivosti. Ale sú veľké rozdiely v tom, ako sa Anička správa keď je v spoločnosti ľudí a keď je sama. Dokonca má v škôlke jednu kamarátku, pri ktorej sa správa normálne. Ale musia byť sami len ony dve, keď je s nimi niekto tretí, Anička je zase zaťatá ako skala a vôbec nekomunikuje. Keď sú ale samé, spolu sa hrajú, dokonca rozprávajú, Anička tiež rozpráva! Síce nie veľa, ale rozpráva a na svoj vek má úplne štandartnú slovnú zásobu!" "Áno, to je pravda pani Ledňanská, takisto rozpráva Anička aj doma. Presne ako hovoríte, nie veľa, vyzerá byť lenivá na rozprávanie, ale nezdá sa mi byť hlúpa. Ona je len taká iná, divná, veľmi nespoločenská, nemá rada dokonca ani moju prítomnosť. Najradšej by bola stále sama. Hovoríte teda, že to ten autizmus nemôže byť?" "Nie, autizmus vylučujem. Ale o nejakú psychickú poruchu pôjde, len nejakú inú. Má to niečo s extrémnou formou úzkosti a je veľmi uzavretá a ťažký introvert." "A čo s ňou máme robiť? Dá sa to nejak vyliečiť?" spýtala sa Martina s nádejou v hlase. "No, my nemôžeme robiť bohužiaľ veľa. Ale mám pre vás pozitívnu správu, intelektom je úplne v poriadku a tá chorobná úzkosť bude slabnúť vekom. Dobrou výchovou sa tomu dá trocha pomôcť. Buďte trpezlivá, ono sa to bude pomaličky zlepšovať. A dávajte Aničke veľa lásky." "Ale ona moju lásku odmieta!" zúfalo rozhodila rukami Martina. "Áno, ja viem pani Smutnická." Psychologička sa na ňu zahľadela. "Nerobte jej to, čo jej je nepríjemné, ale dajte jej pocítiť, že ju máte radi, že ju beriete takú, aká je." "Dobre. No, čo mi ostáva, že. Ďakujem pani Ledňanská za váš čas." Martina si vzdychla a s hlavou plnou chaotických myšlienok zamierila k dverám.

...

Nie, skutočne som nebola autistka. Hoci navonok som sa tak naozaj prejavovala. S autistami som toho mala dosť spoločné, aj vonkajšie prejavy, aj svoj vlastný vnútorný svet, v ktorom som žila a do ktorého som nedovolila nikoho ani len nahliadnuť. Bol to môj svet, svet plný fantázie, mojej fantázie, žila som si v ňom sama vo svojich vzdušných zámkoch. Ale kým autistom nespolupracuje ľavá a pravá mozgová hemisféra, mne tieto dve spolupracovali normálne. Autisti nerozumejú svetu okolo seba, je to pre nich všetko úplne nepochopiteľné, je to, ako keby sme sa my ocitli na inej planéte medzi mimozemsťanmi, ktorí sa správajú úplne inak ako my, pre nás nepochopiteľne, nevieme, čo znamená ich výraz tváre, kedy sa smejú, kedy plačú, kedy sú smutní a kedy sa radujú. A my by sme tiež nevedeli ako sa pri nich správať, nevedeli by sme, kedy je vhodné dať najavo aké emócie aby sa to hodilo situácii. A či by tým našim emóciam vôbec rozumeli, keďže oni majú úplne iné. To je autizmus. Ale ja som ale takáto nebola. Ja som od malička veľmi dobre rozumela svetu okolo seba, rozumela som aj ľuďom a ich emóciám. Akurát som nedokázala prejavovať vlastné emócie. Bola som ako socha, s kamennou tvárou, bez emócií. Teda navonok bez emócií, vo svojom vnútri som ich všetky zažívala, rovnako ako všetci ostatní, len som ich nevedela prejaviť.

Vysvetlím vám teraz, čo sa dialo v duši toho malého problémového dievčatka, odkryjem vám svoj vnútorný svet a vysvetlím svoju chorobu.

Základ vyhýbavej poruchy osobnosti je sociálna fóbia. Vedci sa doteraz nezhodli na tom, čím sa vlastne tieto dve choroby od seba odlišujú, či sú to dve úplne rôzne choroby, alebo vyhýbavá porucha osobnosti je extrémnou formou sociálnej fóbie. Niektorí sa dokonca vyjadrili, že v budúcnosti bude neudržateľné ponechať tieto dve choroby ako dve rôzne diagnózy a spoja ich do jednej. Je v tom dosť zmätok a keď si hľadám na internete niečo o svojej chorobe, často nachádzam protichodné informácie. Ja osobne považujem vyhýbavú poruchu osobnosti za extrémnu (ťažkú) formu sociálnej fóbie. Keď si čítam knihu o sociálnej fóbii, tak môžem povedať, že všetko do bodky na mňa sedí. Hlavný rozdiel medzi týmito dvoma diagnózami je taký, že kým s vyhýbavou poruchou osobnosti sa človek už narodí, jej príznaky sú viditeľné od malička, sociálnu fóbiu človek získa niekedy v priebehu svojho života, predchádza tomu nejaký podnet a najčastejšie je to výsmech a zosmiešňovanie okolia. Taký človek sa narodí úplne normálny, ako dieťa vykazuje miernu hanblivosť, ale inak je úplne normálne dieťa. Má ale vrodený väčší sklon k úzkosti a to sa môže niekedy počas jeho života prejaviť tým, že dostane sociálnu fóbiu.

V každom prípade, isté je, že obidve tieto choroby sú založené na nesprávnej komunikácii mozgových buniek. Strach a úzkosť sú pocity, ktoré každý z nás dobre pozná a ktoré nám za normálnych okolností dokážu zachrániť život. Veľmi dobre sa to dá vysvetliť na príklade s latkou. Je desať centimetrov široká, dva metre dlhá. Máte ju desať centimetrov nad zemou. Prejdete po nej? Väčšina bez problémov a bez zakolísania. Keď po nej prechádzate, cítite strach? Určite nie. Vaše mozgové bunky ostávajú úplne pokojné, lebo vedia, že ak by ste aj spadli, nič sa vám nestane. A teraz máte tú istú latku vo výške piateho poschodia. Prejdete po nej? Aký máte pocit, keď si predstavíte, že stojíte na streche budovy na jej kraji a máte pred sebou dotyčnú latku, cez ktorú máte prejsť? Už len myšlienka na to zburcuje vaše mozgové bunky, ktoré vyvolajú poplach a vymieňajú si medzi sebou tieto informácie: "Okamžite vyhláste najvyšší poplach a pošlite tú informáciu ďalej! Ide o život!" Mozgové bunky sú medzi sebou prepojené chápadlami, ktorými si predávajú informácie. Stačí, keď sa splaší len jedna mozgová bunka, pošle tú informáciu ďalšej bunke, tá ďalej atď., za chvíľu vedia všetky je nastáva život ohrozujúca situácia a treba okamžite niečo robiť. Nasleduje reakcia. Pocit úzkosti a strachu, tlak na hrudi, zovreté hrdlo, nadmerné potenie, trasúce sa ruky, stratu reči či koktanie a totálne vám to rozhádže psychiku. Keby vás tam zaistili na lane, vy by ste vedeli, že sa nič nemôže stať, že ak padnete, ostanete visieť na lane a vytiahnu vás. Nemôžete sa zabiť ani zraniť! Vašim mozgovým bunkám je ale táto informácia šuma fuk, vôbec vás nepočúvajú a riadia sa vlastnými pravidlami a vreštia: "Ide o život, robte niečo, zabráňte tomu bláznovi aby tam išiel, spadneme dole, rozpleštíme sa o betón a ostane z nás mastný fľak!" A mozgové bunky v stave totálnej hystérie kričia ešte hlasnejšie, nám sa podlamujú kolená, je nám zle od žalúdka a máme pocit, že sa snáď dovraciame alebo skolabujeme (každý na to reaguje trocha ináč). Darmo sa môžme prihovárať mozgovým bunkám: "Čo ste blbé, čo nevidíte? Tu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, prestaňte vyvádzadzať ako nejaká hysterická ženská a ráčte sa ukľudniť!" Ale tie malé šedé beštie vôbec neposlúchajú a robia si, čo sa im zachce. Čiže ľudia s mojou diagnózou prežívajú podobné stavy ako zdraví ľudia, ktorí sa chystajú prejsť po latke vo výške piateho poschodia. O tomto je naša choroba, narušená komunikácia mozgových buniek. A vlastne toto je základ akejkoľvek fóbie.

Človek, ktorý má fóbiu z výťahov veľmi dobre vie, že výťah spadnúť nemôže. Snaží sa to vysvetliť svojim mozgovým bunkám, ale tie si postavili vlastnú hlavu. Keď zaregistrujú, že sa chystá nastúpiť do výťahu, začnú vrešťať, vyvádzať, vyhlásia poplach a človeku sa podlomia kolená, nevie popadnúť dych, skolabuje, zrúti sa (toto sú extrémne prejavy fóbie, existujú aj ľahšie formy, niektorí ľudia s fóbiu z výťahov sú schopní ním aj cestovať, akurát vždy prežívajú pocit, akokeby mali práve odmlieť a pod.)

Na škôlku mám niekoľko spomienok. Samozrejme, pamätám si aj to, že som bola totálne nespoločenská, v škôlke som sa do ničoho nezapájala a najradšej by som sa niekde schovala, niekde, kde by ma nikto nenašiel. Od malička som mala obrovskú úzkosť, vtedy som ešte nevedela čo to je, ako sa to volá a prečo mám často také nepríjemné pocity, trasú sa mi ruky, nedokážem vydať hláska, prečo ma prepadáva panika. Pamätám si napríklad príhodu, keď som vyšla z našej triedy na záchod. Keď som sa vracala, bolo treba stlačiť kľučku na dverách a vôjsť. Ja som to nedokázala. Nedokázala som stisnúť klučku a vôjsť dovnútra, hoci mi bolo jasné, že v tej miestnosti nie su žiadne levy, ktoré sa na mňa vrhnú a roztrhajú ma. Sú tam učiteľky a deti a keď vstúpim do miestnosti, to najhoršie čo sa mi môže stať je, že sa na mňa na krátko pozrú. Napriek tomu som to nedokázala. Neviem vám presne ani vysvetliť prečo vlastne. Ale tie pocity ktoré som mala, pocity porovnateľné s tými, ako keď mám liesť na strmú skalu bez istenia u mňa boli a môj chorý mozog si nebezpečenstvo spojil s otvorením dverí a vojdením do miestnosti. Bola som proste blázon od narodenia, čo sa k tomu dá viac povedať.

Hoci od malička som vedela, že nie som normálna, najskôr som si myslela že som schizoidný psychopat, neskôr (v mojich dvadsiatich rokoch) mi psychologička povedala, že trpím sociálnou fóbiou. Moje srdce vtedy zaplesalo, sociálna fóbia neznie vôbec tak hrôzostrane ako schizoidný psychopat a okrem toho je to stav, ktorý sa dá liečiť. Neskôr som sa začala stretávať so skupinou ľudí trpiacich sociálnou fóbiou. Stále som ale mala pocit, že sa od nich v niečom trocha odlišujem. Bola som presedčená, že mám sociálnu fóbiu, ale čosi mi vravelo, že to nie je všetko, že asi mám aj nejakú inú diagnózu. A nakoniec sa to aj potvrdilo.

V mojich tridsiatich piatich rokoch života (konkrétne pred troma mesiacmi) mi bola diagnostikovaná vyhýbavá porucha osobnosti.

Ako mama hovorí, keď matka príroda pri narodení rozdávala karty, mne dala len tie najhoršie. Bolo naozaj veľmi ťažké stále neprehrávať s takými kartami. Prešla som si všeličím, niekedy ma život zrazí na kolená, je to dosť často. Niekedy sa z toho vybrabem skôr, niekedy neskôr, ale zatiaľ stále bojujem, nevzdávam sa. Niekedy mám hrozné stavy a mám chuť zomrieť, väčšinou ale stačí pár dní a som na tom psychicky zas lepšie. Ako napríklad teraz. Problém je, že som slaboch, ťažko znášam situácie, ktoré iní ľudia berú úplne normálne a mňa to položí, doslova sa z toho zrútim. A z tohto mám strach, teraz sa cítim fajn, ale čo ak sa mi zas niečo nevydarí, čo ak ma vyhodia aj z tretej roboty? Čo ak ma opustí priateľ? Dokážem nabrať posledné zvyšky síl a začať zas od znova?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?