List priateľke

Autor: Anička Smutnická | 28.11.2013 o 15:25 | (upravené 28.11.2013 o 21:16) Karma článku: 13,83 | Prečítané:  12997x

Ahoj Lenka. Keď čítam tvoje riadky, tvoje myšlienky, s ktorými sa mi zdôveruješ, mám pocit, že sa pozerám do zrkadla svojej vlastnej duše. Je to až neuveriteľné, aké je naše zmýšľanie rovnaké, či veľmi podobné. Však vlastne bodaj by nie, keď máme rovnakú diagnózu. Vyhýbavú poruchu osobnosti. Som rada, že sme sa našli, tebe sa môžem zdôveriť s vecami, ktoré nemôžem povedať nikomu inému. Lebo nikto by to nepochopil. Oni už aj tak vedia že som blázon, aspoň tí, ktorí ma bližšie poznajú, pred tými ostatnými sa to snažím utajiť. Ale keby videli celú skutočnosť, všetko to, čo sa mi odohráva v hlave, asi by boli zhrození.

Píšeš, že nechápeš, ako môžem mať priateľa. Že ty by si to nedokázala. Máš pravdu, ľudia s našou diagnózou sa druhým ľuďom skôr vyhýbajú, lebo sa boja, že keď ich druhí prekuknú, odsúdia ich a zatratia. A nakoľko sme také nepriebojné a ustráchané, často sa nám to aj naozaj stáva. Že nás druhí len zneužijú a odsúdia. Mnohí z nás si ani nedokážu nájsť partnera. Ja som si našla. Mala som šťastie, môj priateľ je úžasný. Samozrejme, ako správny vyhýbavec si hovorím, že ja si takého super chlapa ani nezaslúžim. Píšeš, že ty by si nedokázala uveriť, že ťa niekto môže mať rád a že by si sa stále bála, že ťa opustí. Ver mi, ja mám tiež také myšlienky a to denne. Je to môj vnútorný hlas, ktorý mi stále hovorí zlé veci, nadáva mi a podkopáva moje sebavedomie. Môj vnútorný hlas mi napríklad často hovorí: "Si hlúpa a nemožná. Však počkaj, keď na to tvoj priateľ príde, keď ťa konečne dokonale prekukne. Nebude chcieť takého debila ako si ty. On si zaslúži lepšiu ženu. Nie si ho vôbec hodná. Nezaslúžiš si ho." Stále zvádzam boj so svojim vnútorným hlasom a stále sa s ním hádam. Hovorím mu: "Nie, nie je to pravda že som hlúpa a nemožná! Som rovnaký človek ako každý iný, nie som o nič horšia ako hocikto iný! Aj ja si zaslúžim šťastie!" So svojím vnútorným hlasom bojujem už roky, stále ho ale nedokážem umlčať, alebo aspoň pozmeniť, aby ma tak neponižoval, ale viac chválil. Mám už 35 rokov a doteraz sa mi to nepodarilo. Už som stratila nádej, že sa mi to niekedy v mojom živote podarí. Pamätám si, ako sme sa ešte na základnej škole na literatúre učili o stratenej generácii. A presne ja si tak pripadám, ako stratený prípad, ktorý už nemá v tomto svete šancu na lepší život. Moja duša je plná rán, bolestí a jaziev a je už tak zničená, že ani najlepší chirurg sveta by ju nedal do aspoň ako-tak normálneho stavu.

Včera som mala strašný deň. Mala som hroznú depresiu a celé poobedie som len plakala a plakala a pila rum. Našťastie, priateľ má tento týždeň poobedné, domov chodí až o desiatej večer, tak nebol svedkom môjho úpadku. Predtým, ako mal prísť z práce, pozerala som sa do zrkadla. Hľadeli na mňa strašne smutné od plaču celkom červené oči. Bože, takto sa mu nemôžem ukázať na oči. Zaľahla som do postele a tvárila sa, že spím. On prišiel, snažil sa mi prihovoriť, ja som neodpovedala. Akože spím. Dotkol sa mi ramena, ja som niečo zamumlala a potom ma nechal tak, išiel do obývačky pozerať telku. Ja som si dala rovno tri tabletky na spanie, inak by som asi vôbec nezaspala. A modlila som sa, aby som na druhý deň vyzerala trocha viac ľudsky. Aby tie červené oči zmizli a nadobudli normálny výraz.

Čo sa vlastne stalo? Horor v práci. Pracujem ako chyžná. Zrovna včera to bol presne štvrtý deň. A vôbec sa nevydaril. Pokazila som všetko, čo sa pokaziť dalo. Šéfka na mňa strašne kričala a vyzeralo to, že od besnenia vyskočí z kože. Ešte keď ma zaúčala prvý a druhý deň, stále mi prízvukovala, aká je u nich dôležitá dokonalá čistota. Na zrkadle nesmela byť ani malá smietka prachu. Na sprchovom kúte ktorý bol zo skla boli zaschnuté kvapky, ktoré nešli umyť. Boli len veľmi slabo viditeľné, len pri určitom uhle, ale boli tam. Šéfka sa sťažovala, že to nie je dostatočne umyté a že by to takto nemalo vyzerať. Predpokladala som, že je to vodný kameň. A bola som odhodlaná dokázať šéfke, že ja si poradím so všetkým. Najskôr som si naštudovala na internete, ktorý prípravok je vhodný na vodný kameň na skle, kúpila ho, nasprejovala na sprchový kút a nechala dve hodiny pôsobiť. Lenže ouha. Prípravok nielenže kvapky neostránil, ale mala som problém ho zmyť. Na skle ostali šmuhy, ktoré som drhla a leštila a stále sa ich nevedela zbaviť. Zabila som tým kopu času. Nestihla som upratať chatu čo som mala ešte v ten deň urobiť. Okrem toho som obliekla obliečku na vankúš naopak a keď som išla umývať dlážku, šéfka na mňa strašne jačala, že som tam dala veľa vody a že to mám radšej nechať tak a odísť. So slzami v očiach som si vzala tašku, obula sa a spýtala sa šéfky, či už teda na druhý deň nemám radšej ani chodiť? "Ale nie, prídi, aj tak nikoho iného nemáme." Odvetila. A že to sa naučím. Nevedela som, nakoľko vážne ju môžem brať, ale celú cestu autom domov som plakala. Vedela som, že som pokazila úplne všetko čo sa pokaziť dalo. Že som to všetko posrala. Plakala som aj celý zbytok dňa a liala do seba rum. Nakoniec som po troch tabletkách na spanie zaspala. Snažila som sa utešiť tým, že možno mi dajú ešte jednu šancu a ja ju určite už neprepasiem.

Na druhý deň som sa vybrala do práce. Šéfka tam zatiaľ nebola, privítala ma len kolegyňa a pustili sme sa do roboty. Viac než hodinu sme pracovali, keď sa mi zrazu za chrbtom ozval zlostný hlas: "A ty tu čo robíš!" Otočila som sa a zbadala majiteľku penziónu, ako ku mne prichádza, z očí jej sršali hromy-blesky. Zostala som zarazená, v prvom momente som vôbec nechápala, čo sa deje a na čo sa ma to vlastne pýta. Čo by som mala robiť? Tvárila sa, ako keby ma práve prichytila pri krádeži. "Pracujem." Odpovedala som. "Ako to že pracuješ? Včera sme ti predsa volali, že už nemáš chodiť! Ivana mi hovorila čo si tu stvárala! Ja ťa tu nechcem! Ty nevieš upratovať, ty nevieš čistiť!" Vyjavene som na ňu pozerala, neschopná slova. "Mne ale nikto nevolal." Hlesla som nesmelo. "Kde je vlastne Ivana?" Spýtala sa ma. "Ja neviem, dnes som ju tu ešte nevidela." Majiteľka prišla k telefónu, vytočila číslo šéfky Ivany a vrieskala: "Ona je tu a pracuje! Ty si jej nehovorila že už nemá chodiť?" Chvíľku počúvala a vzápätí zvolala: "No ona, tá nová, ona pracuje!" Majiteľka nedokázala ani len vysloviť moje meno a keď sa jej Ivana zrejme pýtala kto to tam pracuje, dokázala povedať len "tá nová". Celý čas strašne kričala, ja som len v kúte stála, s pohľadom upretým do zeme a mala pocit, že nachytať ma pri práci je ďaleko horší zločin, ako nachytať ma pri krádeži. Keď majiteľka dohovorila, prišla ku mne a zopakovala mi: "Ja ťa tu nechcem, nevieš upratovať. Ivana ti včera nechala odkaz na telefóne že už nemáš chodiť. Tak ťa poprosím, aby si teraz odišla." "Pardón." Hlesla som. "Nevšimla som si ten odkaz, nevedela som." Veľmi som si robotu chcela udržať, ale bola taká nahnevaná, že som sa ani neodvážila prosiť o druhú šancu. Majiteľka zrazu len chytila špinavý obrus, ktorý bol v koši na pranie a skríkla: "To si urobila ty?" "Nie" odvetila som. Skutočne som s tým obrusom nemala vôbec nič spoločné, ale pochopila som, že už by tam nemalo cenu ostávať. Že už by mi nikdy neverila a všetko zlé by hodila vždy len na mňa. Ako tento obrus. Majiteľka porozne sledovala, ako si balím svojich pár vecí čo som tam mala, mala som pocit, že dáva pozor, či niečo nekradnem a počkala, kým za mnou buchnú dvere.

Odišla som. Prišla som k autu, nasadla a vyrazila smerom domov. Neplakala som. Už som ani nemala slzy. Napriek tomu som sa cítila strašne. Toto je už druhá práca za dva mesiace, z ktorej ma vyhodili. Prvý krát to bolo po siedmych dňoch, teraz po štyroch. A nie sú to ani zďaleka prvé práce, z ktorých ma vyhodili. Stalo sa mi to v živote už toľko krát, že to ani porátať neviem. Odvšadiaľ ma len vyhadzujú. Lebo som totálne neschopná. Blbá. Sprostá. Mám obe ruky ľavé. Nedokážem nič. Ešte ani len záchody nedokážem umývať, aj na to som úplne sprostá. Panebože, načo ja vôbec žijem. Som bremeno pre môjho priateľa, bremeno tejto spoločnosti. Nie som absolútne na nič dobrá. Ako to hovorila moja mama keď som bola malá? "Poznám jedno dievčatko, ktoré má obe ruky deravé, všetko čo chytí jej vypadne. Vieš kto to je?" Spýtala sa mojej kamarátky, čo bola u nás vtedy na návšteve a ona skríkla: "Anička!" A obe sa na tom smiali. Ja som sa cítila strašne ponížená. Ale vlastne mama mala vtedy pravdu. Už ako dieťa som bola totálne neschopná a hlúpa. Taká som sa narodila a takou som aj zostala. Vždy sa tak strašne snažím, ale aj tak to nie je nič platné. Odvšadiaľ ma pre moju neschopnosť vyhodia. Načo ja vlastne žijem, načo je to preboha vôbec dobré.

Prišla som domov. Prázdny byt. Bola som rada, že priateľ má poobednú a nemusí ma teraz vidieť. Cítila som bolesť, strašnú psychickú bolesť. Mala som potrebu ju niečim prehlušiť. Ale čím. Piť som už nechcela, aj tak to nepomáhalo. Začala som si trieskať hlavu o stenu. Cítila som trocha uspokojenie, keď fyzická bolesť málo prehlušila tú psychickú. Chytila som si hlavu a dúfala som, že zacítim krv. Chcela som cítiť a vidieť krv vo svojej dlani. Ale žiaľ, neudierala som sa natoľko silno, aby to bolo až do krvi. Mala som veľkú túžbu vziať nôž a rezať si ruky, nohy. Strašne som túžila spôsobiť si hlboké rany a vidieť tiecť svoju krv, najlepšie veľa veľa krvi! Vedela som, že jedine to by mi poskytlo akú takú úľavu na duši. V hlave som stále počula zlostný hlas: "Ona pracuje!" a "Ja ťa tu nechcem, nevieš vôbec upratovať!" Hľadela som na nôž, ale neurobila som to. Nechcela som, aby mi zostali jazvy. Zatiaľ som boj o život na tomto svete ešte úplne nevzdala. A tak som si aspoň často chytala rukou hlavu, ktorú som mala doudieranú a keď som zacítila fyzickú bolesť, poskytlo mi to malé uspokojenie.

Nedokázala som sama sebe ublížiť natoľko, aby som si spôsobila príliš veľké rany, aby mi tiekla krv. Bola som na to príliš veľký slaboch. Pocítila som ale veľkú túžbu po tom, aby ma niekto zbil. Strašne zmlátil. Dokopal. Najlepšie niekoľko chlapov, ktorí by ma udierali tvrdými päsťami do hlavy, do tváre, do brucha, ktorí by ma z celej sily dokopali. Bola som sama prekvapená z týchto svojich myšlienok, lebo ešte nikdy som takúto túžbu nemala. Ale bitá som bola dostatočne celé detstvo. Od mamy aj od otca. Od otca to bolelo ďaleko viac, mal väčšiu silu. Ono keby ma niekto teraz dobil a dokopal, vlastne by to pre mňa nebolo vôbec nič nové. Až na to, že ako dieťa som tie bitky nechcela. Vo svojich chorých myšlienkách som zašla dokonca až tak ďaleko, že by som chcela niekomu aj zaplatiť za to, aby ma dobil. Ak by niekto taký v tej chvíli pri mne bol, čo by bol ochotný to spraviť, strčila by som mu peniaze. Fyzická bolesť je ďaleko znesiteľnejšia ako tá psychická.

Nechce sa mi žiť. Nevidím vo svojom živote vôbec žiaden zmysel. Nie som pre nič dobrá. Nič nedokážem a som úplne neschopná. Keby som nemala priateľa, tak to už vzdám. Dobrovoľne odídem z tohto sveta. Žiť, to je pre mňa len trápenie. Len kvôli priateľovi to ale zatiaľ nemôžem urobiť. On je veľmi dobrý človek, veľa toho pre mňa urobil, veľmi mi pomohol. Veľmi by som mu tým činom ublížila a to nechcem. On si to nezaslúži. Zatiaľ teda bojujem, boj, to je u mňa každý jeden prežitý deň. Ale cítim, že meliem z posledného. Horko-ťažko nachádzam nejaké posledné zbytky síl. Neviem, ako dlho to ešte vydržím. Desím sa toho, čo mi prinesie budúcnosť. Ak by ma priateľ opustil, neviem, či by som našla ešte silu zostať nažive.

Kvôli svojej rodine by som výčitky nemala. Ako dieťa ma týrali, bili a ponižovali, otec a mama osobne a ostatní členovia rodiny sa tomu mlčky prizerali. A súhlasili s tým, lebo som bola problémové decko. Ľutovali moju mamu, ktorá sa na mňa vkuse len sťažovala, ako neupratujem, všade robím len bordel, neposlúchla som pani učiteľku a keď sme sa mali zoradiť na školskom dvore do radu, ja som vyliezla na strom.

Nie, ak by som sa rozhodla spáchať samovraždu, výčitky voči svojej rodine by som určite nemala.

Je deväť hodín večer, za hodinu príde môj priateľ z práce. A dozvie sa, že ma zas vyhodili. Že som zas nezamestnaná. Ako na to bude reagovať? Bude mi niečo vyčítať? Bude ľutovať, že si s takým lúzrom ako ja vôbec začínal a nasťahoval si ho do bytu? Nerozíde sa so mnou? Vôbec neviem. Vždy sa hrozne tešil, keď sa mi podarilo nájsť prácu a keď ma z tej prvej vyhodili, bol strašne smutný. Mal tak strašne smutné oči. Ale nič mi nevyčítal. Bral to tak, že to nebola moja chyba, že som len mala smolu na blbú vedúcu ktorej som nepadla do oka. Raz sa môže stať. Ale hneď zase?

V hlave mi stále znie zlostný výkrik: "Ona pracuje!" a najradšej by som si tú hlavu roztrieskala o betón.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?