Docela ma to zasiahlo, zarazene som na ten obrázok hľadela, kým ho tiež nestrhli. Moje detstvo. To šteniatko ma tak zúfalo dokonale vystihovalo keď som bola dieťa.
V destve som naozaj veľa dôvodov k radosti nemala. Výnimkou vždy bola návšteva u mojej babky z otcovej strany. Spomínam si na deň, keď som bola ešte veľmi maličká a bola som u nej na návšteve. Ráno nám deťom babka pripravila raňajky a priniesla ich do izby. Ja som nechtiac vyliala mlieko. Hrozne som sa zľakla. Babka sa určite nahnevá, určite bude veľmi kričať a možno ma aj zbije. Na takéto reakcie som bola zvyknutá, toto normálne vždy nasledovalo, keď som niečo vyviedla. Od strachu som zaliezla pod stôl a tam som sa triasla od strachu.
Prišla babka, našla rozliate mlieko na stole, našla mňa schúlenú pod stolom. A začala sa mi láskavým tónom prihovárať: "Ale to predsa nevadí, však rozliate mlieko utriem a nalejem ti nové, nemusíš sa báť." Pomaly som sa ukľudňovala, až som sa odvážila vyliezť. Úľava. Takže babka ma nezbije.
Mala som svoju babku z otcovej strany veľmi rada. Bola veľmi milá a láskavá, bola balzamom na moju ubolenú detskú dušu. Nech som vyviedla čokoľvek, nikdy ma nezbila, nikdy na mňa nezvýšila hlas, vždy bola len milá. Bola takou oázou pokoja a lásky v mojom detstve. Jediný svetlý bod.
Babka z maminej strany láskavá nebola. Síce nás nikdy nebila, ale bola hrozná nerváčka a stále len kričala. Jej som sa teda bála a k nej som rada nechodila. Ale často som musela. Babka sa veľmi zaujímala o politiku, to bol jej život. Keď som bola trocha väčšia, brávala ma na mítingy HZDS. A chodila aj na iné politické stretnutia. Vždy tam veľmi hlasno vykrikovala a keď raz dala Weisovi buchnát do chrbta, chválila sa tým všade kade chodila. Keď Mečiar prvý krát prehral voľby, babka sa zrútila. Ušla z domu a nikto nevedel kde je. Celá rodina sme ju všade hľadali. Našli sme ju u lekárky, kde sedela zlomená v čakárni. Prišla sa tam vykecať lekárke.
Aby som predstavila našu rodinu kompletne, musím povedať aj niečo o svojich rodičoch.
Mama. Mala to so mnou ťažké. Bola som problémové decko a robila som jej len starosti a problémy. Bohužiaľ, vôbec som sa nevydarila. Mama si určite predstavovala, že bude mať iné decko. Lepšie. Miesto toho mala mňa a stále sa so mnou len trápila. Často som mala bordel v izbe a nechcelo sa mi upratovať. Keď som už chodila do školy, nechcela som sa učiť. Čo sa ona so mnou natrápila. Snažila sa, naozaj chcela pre mňa a môjho brata len to najlepšie. Niekedy jej ale zlyhali nervy a potom nás zmlátila. Varechou alebo rukou. Na rozdiel od otca, ona mala vždy dôvod pre svoje bitky. Napr. som sa nechcela učiť, alebo mi viac krát povedala, nech si upracem izbu a ja som stále neupratala. Ani s mojím otcom to nemala ľahké. Bola taká perfekcionistka, všetko chcela mať dokonalé. A my všetci sme jej to len kazili. Teda otec i my deti. Chcela, aby sme vždy večerali všetci pekne spolu pri stole, ako každá slušná rodina. Otec si zobral jedlo do obývačky a jedol pri pozeraní televízie. Vôbec ju nepočúval, keď ho prosila, aby jedol v kuchyni a bol nám vzorom. Jemu bolo všetko jedno.
Mama sa zo mňa snažila niečo vychovať. Nezvolila ale zrovna vhodnú metódu, čo neskôr, keď som už bola dospelá aj sama priznala. A ospravedlnila sa mi. V detstve ma nikdy nechválila. Stále ma len kritizovala. Stále mi dávala pocítiť, že druhé deti sú lepšie ako ja. Pamätám si, ako raz jednej mojej kamarátke keď raz bola u nás hovorila: "Poznám jedno dievčatko, to má deravé ruky, všetko jej padá z rúk. Vieš kto to je?" Kamoška sa smiala a povedala: "Anička!" Ja som sa cítila ako zbitý pes. Najradšej by som sa prepadla desať metrov pod zem. Bola som proste vždy tá blbá, nemožná, problémová, neschopná, nevydarená. Všetkým som bola vždy len na príťaž. Najviac mojej mame, ktorej som zrejme svojou existenciou zničila mladosť.
Otec. Slovo otec mi doteraz naháňa hrôzu. Ten môj ma vôbec nemal rád. Nenávidel ma. Buď si ma nevšímal, alebo ma bil. Pamätám si ten pocit čo som mala z neho doteraz. Cítila som len strach. Bála som sa pohnúť, aby si ma nevšimol a nezbil ma. Na rozdiel od mamy, nie vždy mal na bitky dôvod. Alebo bol ten dôvod hlúposť. Všeobecne nenávidel, keď sme sa smiali, keď sme sa jašili. Keď sa mama s nami hrala a boli sme moc hluční, vletel do izby a zvrieskol na nás, nech sme ticho. Mama sa mu neodvážila odporovať. Hoci ju nikdy nebil, len nás deti. A ani ona sa nás nikdy nezastala, keď nás bil. My s bratom sme sa niekedy klbčili medzi sebou, o hračku a pod. Mama nás nevedela ukludniť, strašne sa nahnevala na otca, že len pozerá telku a nijak sa nám nevenuje. Vletela do obývačky a začala na neho kričať. Aby sa nám konečne raz venoval. A tak sa venoval. Vletel do detstkej izby a zmlátil nás oboch. On nás mlátil remeňom alebo rukou. Jeho bitky boleli. Boleli oveľa viac ako od matky, mal väčšiu silu. Otec mlátil aj môjho brata, ale mňa oveľa viac. Mama mi to raz, keď som už bola dospelá vysvetlovala že prečo. Keď brat niečo vyviedol, mama stratila nervy a bila ho, začal prosiť: "Maminka nehnevaj sa, ja to už nikdy neurobím, ja už budem dobrý!" Tak prestala. Ja som nikdy neprosila. Len som sa vystrašene dívala a mlčky znášala bitku. A tak ma bila viac. Ešte oveľa viac ma bil otec.
Ten sa v mojich bitkách doslova vyžíval. Videla som mu v očiach, ako mu robí dobre to, že sa ho bojím. Nebral na mňa nijaké ohľady. Nenechal si ujsť žiadnu príležitosť stĺcť ma. Bil ma surovo, z celej sily a nerobilo mu problém ma dokopať. Dôvody na bitku sa vždy našli. Napríklad som sa vonku za panelákom rozbehla po čerstvo zasadenej tráve. On sa nikdy nezdržoval nejakým vysvetlovaním. Rozbehol sa vonku za mnou. Ja som pred ním utekala, vbehla som do brány ale on ma dohonil, zbil a dokopal v bráne. Vždy ma potom nechal na zemi, zbitú, plačúcu. Alebo ma raz zbil kvôli tomu, že prievan treskol dvermi. Počul tresknúť dvere a usúdil, že som nimi treskla ja. Nič sa nepýtal, na to on nebol. Zrazu sa len vyrútil a zmlátil ma. Keď usúdil, že mám dosť, zase bez slova odišiel.
Otec sa snažil zapájať ma do domácich prác. Jeho výchovná metóda spočívala v tom, že najskôr mi niečo prikázal. Napríklad povysávať. Keď som bola hotová, dôkladne prezrel celý koberec, kúsok po kúsku. Stačilo, aby objavil čo len maličkú špinku a prikázal mi to celé opäť vysať. Keď som zas umývala riady, prešiel po nich prstom a zahučal: "Mastné! Všetko umyješ ešte raz a poriadne!" Raz za čas mi vždy vyhádzal veci zo skrine, aby som si ich odložila poriadne. Nikdy nič čo som urobila nebolo dobré, všetko som robila zle.
Malý ľudský nepodarok. Toto slovné spojenie som vymyslela už v detstve a označovala som ním sama seba.
