Spomienky

Autor: Anička Smutnická | 1.8.2013 o 23:30 | Karma článku: 17,33 | Prečítané:  13359x

Rozbehol sa za mnou. Vedela som, čo bude nasledovať. V panike som sa rozbehla do kuchyne a vyskočila na lavicu, zabehla do rohu, ale ďalej som nemala kam ujsť. Dobehol ku mne, chytil ma za nohu a trhol. Moje nohy vyleteli do vzduchu a ja som letela k zemi. Posledné, čo som si stihla uvedomiť bolo, že chrbtom dopadnem na roh lavice. Zlomí mi to chrbticu, som mŕtva, zabije ma.

Minule som si robila v nejakom časopise test. Jedna otázka a hlavne odpoveď mi utkvela v pamäti. Otázka bola, že aký som mala v detstve vzťah s otcom. Jedna z odpovedí bola: Bola som ockovo dievčatko. Ockovo dievčatko. Bože, ako tragikomicky to znie v mojom prípade. Môj otec ma nenávidel. Buď si ma nevšímal, ale to bol ten lepší prípad. Čo by som dala za to, keby si ma nevšímal celé detstvo. To šťastie som nemala. Ak si ma všímal, tak ma len bil. Od maličkého mala, odkedy si pamätám až do tínedžerského veku.

Prebrala som sa na zemi. Neviem ako som letela, ako som dopadla. Ale bola som celá, nepolámaná. Môj otec do mňa kopal. Z celej sily, do hrudníka, do hlavy, všade, kam mu noha dopadla. Skučala som od bolesti. Už neviem, ako dlho to trvalo. Keď sa na mne konečne vyzúril, odišiel. Počula som buchnúť dvere. Moja rodina bola preč. Nechali ma na zemi, dokopanú.

Niekto má na detstvo pekné spomienky. Ja by som na to svoje najradšej zabudla. Snažím sa na neho nemyslieť. Nespomínať. Keby existoval prístroj, ktorý by dokázal vymazať časť pamäte, bola by som prvá kto by stál v rade a žiadala, nech mi vymažú všetko, až do mojej dospelosti. Tie spomienky bolia. Vždy, keď ma niečo z toho obdobia napadne, moja nálada sa obráti o stoosemdesiat stupňov. K horšiemu. Ako rada by som na to všetko zabudla. Žilo by sa mi určite oveľa ľahšie.

Ešte dlho som ležala na zemi. Mala som veľké bolesti, nedokázala som vstať. Nakoniec som sa nejak dostala do svojej izby. Naši došli až večer. Nikto sa so mnou nebavil, nikto sa ma nespýtal, či ma niečo nebolí, či niečo nepotrebujem. To nebolo dôležité. Však tú bitku som si predsa zaslúžila. Šuchtala som sa, keď sme mali ísť do záhrady, celá rodina už stála obutá vo dverách, len ja som sa hrabala v skrini a nevedela nájsť svoje obľúbené tričko. Keď sa na mňa otec osopil nech sa ponáhlam, nie zrovna príjemným tónom som mu odvrkla, že však počkaj, hľadám tričko.

Tie spomienky sa vymazať nedajú. Sú stále tu, v mojej hlave, sú stále so mnou, kamkoľvek sa pohnem. Nech by som ušla aj na druhý koniec zemegule, nepomôže to, pred spomienkami neujdem. Hoci som už dávno dospelá, pravidelne sa vynárajú, stále sa stávajú veci, ktoré mi detstvo nejak pripomínajú.

Trvalo nejaký čas, kým sa mi rany zahojili. S nohou som mala problém dosť dlho. Stále som krívala. Stále bolela. Nakoniec som sa rozhodla ísť ku školskej lekárke. Ale čo jej povedať? Nemohla som povedať pravdu. Bolí ma noha, lebo ma dokopal otec. Alebo som na tú nohu zle spadla keď ma stiahol z lavice? Neviem, na ten okamih mám okno.

Prešlo už dvadsať rokov odvtedy, čo ma zbil naposledy. Napriek tomu tie spomienky sú stále živé. Detstvo ma poznačilo ďaleko viac, ako som si bola kedykoľvek ochotná pripustiť.

Školská lekárka ma poslala na rentgen. Mala som na ňom nejaký nález. Poslala ma na chirurgiu, kde lekár skonštatoval, že tak vážne, aby som to dostala do sádry to nie je. Narazená kosť. Chodila som nejaký čas na kontroly. Trvalo ale pár mesiacov, kým to prestalo bolieť.

Minule sme boli s priateľom v horách na turistike a viezli sme sa lanovkou. Zrazu sme zbadali pod sebou dievčenskú šiltovku s nápisom: "Princezná". Nejakému dievčatku evidentne spadla z lanovky a rodine nestála za to, aby sa po ňu vracali pešo. Môj priateľ vtipne poznamenal, ako to asi bolo. Dievčatku spadla šiltovka a začalo plakať: "Beeeeee, moja čiapkaaaaa" a rodičia ju utešovali: "Neplač, kúpime ti novú!" Milá scénka. Napriek tomu, mňa zamrazilo. Zase som bola myšlienkami vo svojom detstve. Hneď ma napadlo, čo by nasledovalo, keby sa toto stalo v detstve mne. Naozaj je normálne, že malé dievčatká keď stratia čiapku sú utešované a nie zbité či dokopané?

Prečo na to vlastne stále myslím? Prečo ani dvadsať rokov po poslednej bitke nedokážem zabudnúť a stále mi mnohé situácie pripomínajú to obdobie? Neviem, v každom prípade, je to vo mne veľmi hlboko zakorenené, v každej bunke, nedokážem sa toho zbaviť, hoci by som moc chcela. A tak som sa rozhodla, že keď už nedokážem zabudnúť, budem o tom písať. Možno mi to pomôže, že to môžem konečne niekomu povedať. Hoci len anonymne.

Ani ten nápis princezná na mňa vôbec nesedel. Ja som mala od princeznej teda strašne ďaleko. Bola som skôr otloukánek, ockov fackovací panák, alebo keby ste sa spýtali našich, tak asi problémové dieťa. Ale šiltovky s takýmito nápismi pre malé dievčatká nevyrábajú.

Hmmm....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?